reklama

Cogito EGO sum

Nie, nejedná sa o preklep.  Jedná sa skôr o adaptáciu známeho Descartesovho výroku na slovenské podmienky. Tu, v tomto Kocúrkove, ktoré sa ešte stále nazýva štát totiž neplatí – Myslím, teda som. Platí tu, Myslím, že som…. (za bodky doplňte, čo sa hodí)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Kapitola prvá – Cogito EGO sum – Myslím, že som. Alebo nie? 

Myslím, teda som. Ak som mysliaca bytosť, uvedomujem si samého seba, okolie a situáciu, v ktorej sa nachádzam, tak môžem povedať, že som. Čo ale, ak si nič z toho neuvedomujem? Čo ak som odtrhnutý od reality? Ak je moje EGO tak enormné, že si myslím, že mi nikto iný nesiaha ani po členky? Som ešte alebo už nie?

To, že človek nemyslí, sa dá dokázať jednoducho. Napríklad, v dobe kedy verejnosťou otriasa obrovský škandál, nemusí byť najlepším nápadom natočiť selfie video plné vulgárnych nadávok a vyhrážok. Hlavne ak sa jedná o priameho účastníka škandálu. No a len človek, ktorý naozaj nemyslí by natočil len pár dní neskôr ďalšie video, v ktorom by posielal celý parlament do …. no veď viete kam.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po vzhliadnutí posleného selfie videa z dielne “umelca”, ktorého meno je zakázané vyslovovať pod hrozbou trestného stíhania, som si spomenul na začiatok jednej scénky v SOS: “Osoby a postavy účinkujúce v tomto programe sú vymyslené a neexistujú. Nie je totiž možné, aby existovali, je to vylúčené. Ta to už de by sme boli?!”.

Kde?... nuž, tam kde sme teraz - sme v prdeli. Tie osoby totiž existujú. Nielen, že porušujú základný princíp vyslovený Descartesom. Oni to dotiahli až tak ďaleko, že napriek tomu, že nemyslia, tak riadia tento štát. Ego vyhralo nad Cogito. Nám ostala už len rola štatistov, ktorí sú. Sú na to, aby pracovali, za prácu dostávali almužny (platom sa to častokrát nedá nazvať) a ešte aj z tých platili čo najvyššie dane a odvody. Veď z niečoho treba platiť to ego. A cielom našej spoločnosti vyzerá byť, aby každý občan mal aspoň jedno to ego, ktoré si platí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kapitola druhá – Myslím, že som JUDr.

Už za komunizmu sa hovorilo – Certifikovaný blbec je horší než triedny nepriateľ. To, že komunizmus už skončil si všimli aj individuá s veľkým egom, neznamená, že toto ľudové porekadlo už neplatí.

Na titul sa totiž môžeme pozerať z viacerých strán. Že s titulom prichádza rešpekt ľudí. Veď na získanie titulu treba drieť, študovať, treba kus sebazaprenia a snahy niečo dosiahnuť. S titulom máme šancu lepšie sa uplatniť v živote. Pokiaľ nám nebude stáť v ceste ego. Vtedy sa môžeme na to pozerať aj tak, že s titulom prichádza moc. Moc vyvyšovať sa nad ostatných ľudí. Ospravedlňovať ním svoju hlúposť či aroganciu. Veď on je JUDr. , on môže.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lenže pravda je taká, že napriek titulu ostane hlupák hlupákom, hulvát hulvátom, zlodej zlodejom. V lepšom prípade sa stáva vtipom, na ktorom sa zabáva celá spoločnosť. Ak sme doteraz mali len Kleopatru z Turca, tak teraz už sme asi našli aj Tutanchamona z Piešťan. Ani ten nechápe, že najlepšie by bolo mlčať.

Z titulu, ktorý by si mal nositeľ ctiť sa tak stáva nadávka. V krčme v Dolnej Malíkovej sa ožrani pred bitkou už začínajú častovať nadávkou - Ty JUDr. jeden! Toto tromfnúť bude ťažké, už azda len nadávkou – Ty člen dozornej rady dosadený SMER-om!

Kapitola tretia – Myslím, že som sa nenabalil. Tak kto teda?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri zlodejinách je vždy najlepšie nájsť niekoho, komu tú zlodejinu možno našiť. Alebo niekoho, kto vlastne ani nevie, že je súčasťou nejakej zlodejiny. Proste nejakého bieleho koňa. Ten je dosadený ako vlastník firmy a pritom vlastne ani nevie čo sa v nej deje. Zhodou okoľností jeho firma zrazu začne vyhrávať rôzne multimiliónové tendre, v ktorých je koľkokrát jediným účastníkom. Biely kôň z takéhoto biznisu nakoniec nič nemá, možno štanglu cigariet, možno nejaké čúčo alebo inú odmenu.

Problém je, v dnešnej dobe nájsť takého koňa. Koňa ktorý je možno sedliak, ale chýba mu ten zdravý sedliacky rozum, aby si všimol, že to čo podpisuje je nejaká habaďúra. Niekoho, kto má tak obrovské ego, že cez neho nevidí ani to, že sa chce nabaliť niekto iný. Dokonca bude takú habaďúru obhajovať, napriek tomu, že sa mu neušiel ani cent. Takého koňa, ak by sa našiel, je možné dosadiť aj do dozornej rady. Len kde ho nájsť?

Potom ostáva už len v kľude absolvovať povinnú jazdu. Zrealizovať obchod, million sem, million tam. Ak sa na to príde, tak v najhoršom prípade sa vyvodí takzvaná politická zodpovednosť a karavána ide ďalej. Ten kto sa nabalil sa nenájde, pretože je skrytý za firmou niekde v Belize či inom daňovom raji. Vlk sa poriadne najedol a ovce sú radi ak im aspoň tráva ostane. Treba už len vyriešiť čo s bielym koňom, základné pravidlo však znie – zoberte mu mobil aby nemohol robiť selfie video.

Kapitola štvrtá – Myslím, že som už riadne naštvaný

Ako obyčajný občan, dalo by sa povedať plebs, sa na to už nemôžem s kľudom pozerať. Nie som síce JUDr. ani ináč postihnutý, takže očakávam že to Cogito by malo vyhrať nad tým Egom. Že budeme v rukách ľudí, ktorí majú zdravý sedliacky rozum a nie v rukách sedliakov. Očakávam od zástupcov štátu slušnosť a nie vulgarizmy. Očakávam, že budú robiť oni pre nás a nie my pre nich.

Udalosti posledného týždňa či dvoch však v úplnej nahote ukázali, že tento takzvaný štát je postavený hore nohami. Ukázali akí ľudia v ňom bačujú a ako bačujú. Pri počte super luxusných áut na našich cestách sme si síce domýšlali, že asi na ne dotyční nezarobili poctivou prácou (klobúk dole pred tými čo áno). No teraz aj slepý vidí, že štát v súčasnej podobe slúži len na prerozdelovanie daní od plebsov k vyvoleným.

Riešením môžu byť voľby. V nich však opäť vyhráva Ego nad Cogito. Volíme až príliš často kandidáta, ktorý sa z predvolebných plagátov najviac usmieva alebo nám na nich najviac sľubuje. Volíme kandidáta na základe toho, koľko na kampaň minie a nie na základe toho, čo doteraz pre nás urobil.

Práve preto sa v sobotu treba vybrať do volebnej miestnosti a využiť našu jedinečnú schopnosť myslieť a nevoliť kandidátov ktorí sú poznamenaný korupciou, klientelizmom či rodinkárstvom. Treba, aby konečne v tejto krajine začal vyhrávať rozum a nie ego. Treba, aby sa v tejto krajine politici báli občana a nie občan politikov.

Aj preto, idem v piatok protestovať a v sobotu voliť. Je čas na zmenu.

Maroš Marko

Maroš Marko

Bloger 
  • Počet článkov:  42
  •  | 
  • Páči sa:  14x

Úplne obyčajný človek, občan, hlava rodiny. Občas síce tou hlavou krúti moja manželka ale čoraz častejšie pomery na Slovensku. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu