Slovensko má totiž plné právo a priam povinnosť vysloviť svoj jasný názor. A to z dvoch dôvodov.
V roku 1968 sme sami zažili niečo podobné. Ruské vojská nás prišli chrániť, pred nami samými, pred demokraciou či slobodou. Že to tak nebolo vieme veľmi dobre, rovnako ako dobre vieme, že tomu tak nie je ani dnes na Ukrajine. Nemení na tom nič ani údajné pozvanie ruských vojsk zo strany zvrhnutého prezidenta Janukoviča, ktoré je asi tak legitímne ako pozývací list z roku 1968. Vieme veľmi dobre, čo táto „bratská" pomoc spôsobila v časoch normalizácie a ako dlho trvalo, kým sa náš štát z toho zotavil. Už len preto sa musíme veľmi jasne vyjadriť.
Po druhé si musíme uvedomiť, že osud Ukrajiny nám nemôže byť ľahostajný. Ak si dnes dovolí Rusko vziať Krym, tak kde je napísané, že si zajtra niekto nezmyslí z pozície silnejšieho vziať si nejakú inú malú, zanedbateľnú krajinku alebo jej časť. Takú zanedbateľnú ako napríklad Slovensko, ktoré je naozaj malé, ktoré má zanedbateľnú armádu a veľmi ľahko sa môže stať bábkou v hre veľmocí. Takú malú, že je ľahké ju obetovať.
Ak teda my dnes nepovažujeme za dôležité vyjadriť sa k súčasnému dianiu na Ukrajine, dokonca naše právo vyjadriť sa obetujeme v záujme obchodných vzťahov s Ruskom, stávame sa naozaj bezvýznamnými. A tak na nás budú hľadieť aj iné národy, keď budeme potrebovať pomoc z ich strany.
História pritom pozná mnoho záznamov o hrdinských činoch malých národov, ktoré sa rozhodli postaviť sa na vzdor omnoho väčším a silnejším protivníkom. O mnohých takýchto činoch sa učia aj naše deti v školách. Učia sa o štátnikoch, ktorí boli veľký svojimi činmi. O 15 rokov sa budú možno učiť aj o ukrajinskej kríze a o tom ako sme na ňu reagovali. A malo by tam stáť - zbabelci!